Čo sa vlastne deje, keď prokrastinujeme?

Na jednej strane vieme, že by sme mali začať. Na druhej strane zrazu príde extrémne silná potreba urobiť čokoľvek iné. Prokrastinácia nie je len obyčajné odkladanie povinností. Často ide o moment, keď mozog automaticky siahne po niečom jednoduchšom a príjemnejšom. Preto je také ľahké otvoriť sociálne siete, pustiť si video alebo si len na chvíľu ľahnúť. A čím väčšia alebo nepríjemnejšia úloha pred nami je, tým hlasnejšie nás to ťahá preč od nej.

Každý to máme trochu inak. Niekto uteká pred nudou, iný pred tlakom na výkon a niekto zase pred pocitom, že má povinností nad hlavu. Existuje ale niekoľko dôvodov, ktoré sa opakujú najčastejšie. Ktoré to sú?

Začnem za chvíľu. Lenže tá chvíľa trvá tri hodiny

Sú úlohy, do ktorých sa človek pustí hneď. A potom sú tie druhé. Tie, pri ktorých zrazu dostanete neodolateľnú chuť pretriediť e-maily, uvariť si kávu, pustiť podcast, žehliť, pustiť práčku alebo celkom neočakávane začať upratovať zásuvky v kuchyni.

Nie každá úloha totiž prináša okamžitý pocit odmeny. A práve preto najčastejšie odkladáme veci, ktoré nám prídu nudné, vyčerpávajúce alebo až príliš náročné. Čím väčší tlak okolo úlohy cítime, tým častejšie sami seba presviedčame, že začneme za chvíľu. Lenže tá chvíľa sa vie natiahnuť pokojne na pol dňa. A do toho sa pomaly pridáva nepríjemný pocit v hlave, že by sme vlastne mali robiť niečo iné.

Paradox je, že najťažšie väčšinou nebýva samotná práca, ale ten moment pred ňou. Preto často funguje úplne obyčajná vec — nerozmýšľať celý úkol naraz. Namiesto toho si ho rozdeliť na malé kroky, ktoré nepôsobia tak desivo. Pretože otvoriť dokument a napísať prvú vetu je psychicky oveľa jednoduchšie ako urobiť celý projekt.

Keď nás brzdí strach, že výsledok nebude dokonalý

Strach býva oveľa častejší, než si väčšina ľudí pripúšťa. Nie vždy odkladáme činnosti preto, že sme leniví alebo nemotivovaní. Niekedy nás v skutočnosti zastaví obyčajný strach, že výsledok nebude dosť dobrý. A čím viac nám na niečom záleží, tým väčší tlak často cítime. Tento scenár býva až podozrivo známy. Chcete niečo napísať, rozbehnúť nový projekt alebo sa pustiť do dôležitej úlohy… ale v hlave sa okamžite rozbehne kolotoč myšlienok. Čo ak to nebude perfektné? Čo ak to pokazím? Čo ak ostatní zistia, že vlastne vôbec neviem, čo robím...

A tak radšej nezačneme vôbec.

Veľkú rolu v tom často hrá aj perfekcionizmus. Na prvý pohľad môže pôsobiť ako dobrá vlastnosť, lenže realita býva trochu iná. Človek čaká na ideálny moment, ideálnu náladu alebo pocit, že na to bude konečne perfektne pripravený. Lenže tento moment väčšinou nikdy nepríde. Namiesto hotovej úlohy potom sedíme nad desiatimi otvorenými záložkami, riešime úplné detaily a sami seba presviedčame, že ešte nie je ten správny čas začať. Do toho sa často pridáva aj obava z názoru ostatných. Niekto nechce urobiť chybu pred kolegami, iný má pocit, že musí všetko zvládnuť na sto percent. A niekedy stačí len predstava, že výsledok nebude podľa očakávania. Tento tlak potom dokáže človeka zaseknúť prekvapivo rýchlo.

Zle rozvrhnutý čas

Ďalším častým dôvodom býva obyčajné zahltenie. V momente, keď toho na seba naložíme až príliš, začne byť ťažké rozpoznať, čím vlastne začať skôr. Preplnený kalendár, multitasking, neustále prepínanie medzi úlohami alebo pocit, že musíme zvládnuť všetko naraz, vie hlavu zahltiť prekvapivo rýchlo. A keď je toho veľa, mozog často automaticky siahne po najjednoduchšej variante — odložení. Ráno máme pocit, že dnes všetko doženieme. Odpovieme na pár správ, vybavíme maily, rýchlo niečo skontrolujeme, do toho jeden telefonát, druhý telefonát… a zrazu je večer. A to najdôležitejšie? Stále čaká.

Chaos v prioritách býva často väčší problém než samotný nedostatok času. Pretože keď sa človek snaží robiť všetko naraz, často nakoniec nemá energiu poriadne sa sústrediť vôbec na nič.

Ešte jedno video… a potom už naozaj začnem: Kam mizne sebakontrola?

Kedysi človeka pri práci vyrušil maximálne telefón alebo kolega vedľa. Dnes máme rozptýlenie doslova všade okolo seba. Notifikácie, sociálne siete, otvorené záložky, videá, správy alebo potreba neustále niečo kontrolovať. Mozog si navyše rýchlo zvyká na okamžitú stimuláciu a krátke dávky zábavy. A práve preto je čoraz ťažšie vydržať dlhší čas pri jednej veci. Veľkú úlohu v tom hrá aj sebakontrola. Nie v zmysle, že človek musí byť produktívny každú minútu dňa, ale schopnosť nenechať sa stiahnuť každým impulzom okolo. Čím náročnejšia alebo menej príjemná úloha pred nami je, tým väčšiu tendenciu máme utiecť k niečomu jednoduchšiemu, čo prinesie rýchlu odmenu.

Problém je, že neustále prepínanie pozornosti človeka vyčerpáva oveľa viac ako samotná práca. A aj keď máme pocit, že sme celý deň niečo robili, večer často zistíme, že to najdôležitejšie stále zostalo stáť na mieste.

Ako pracovať s prokrastináciou a nezblázniť sa z toho

Dobrá správa je, že človek nemusí prekopávať celý život, vstávať o štyri ráno a zapisovať si každú minútu dňa do tabuľky produktivity. Oveľa viac fungujú malé zmeny, ktoré človeku reálne zapadnú do bežného dňa. Pretože cieľom nie je byť produktívny nonstop. Skôr si nastaviť systém tak, aby nás práca zbytočne nevyčerpávala ešte predtým, než vôbec začneme.

• Niekedy pomôže si dať len jeden konkrétny cieľ namiesto nekonečného zoznamu úloh.
• Inokedy rozdeliť veľkú úlohu na menšie časti, ktoré nepôsobia tak desivo.
• A občas stačí povedať si, že na tom budeme robiť len desať minút. Bez tlaku, bez premýšľania nad tým, ako dlho to celé potrvá.
• Veľký rozdiel vie urobiť aj obyčajné obmedzenie rušivých vecí okolo seba. Telefón mimo stôl, vypnuté notifikácie a žiadne vyrušenia.
• A niekedy? Niekedy je najlepší krok prestať mať pocit, že všetko musíme zvládnuť sami.

Pretože pri prokrastinácii často nebýva najťažšia samotná práca. Ale ten prvý krok, keď sa do nej človek konečne pustí.

TIP, keď sa nedokážete sústrediť: Skúste Pomodoro

Ak máte pocit, že pri práci nevydržíte dlhšie než pár minút, nie ste v tom sami. Problém nie je v motivácii, ale v tom, že mozog jednoducho vopred odmieta predstavu niekoľkých hodín sústredenia v kuse. Presne preto toľko ľudí funguje na metóde Pomodoro, pomenovanej podľa kuchynskej minútky v tvare rajčiny. Je jednoduchá, nenúti fungovať na plné obrátky a pomáha rozdeliť prácu do oveľa znesiteľnejších častí.

Princíp je vlastne úplne jednoduchý:

• nastavíte si jeden konkrétny úkol
• zapnete časovač na 25 minút
• počas tej doby sa sústredíte len na jednu vec
• po 25 minútach príde krátka 5-minútová pauza
• po štyroch kolách si dáte dlhšiu prestávku

Vďaka tomu práca nepôsobí tak zahlcujúco. Hlava navyše vie, že odpočinok príde za chvíľu, nie až večer po ôsmich hodinách pri notebooku. A čo robiť počas pauzy? Ideálne čokoľvek, čo vás na chvíľu odtrhne od obrazovky. Niekto sa prejde po byte, iný si urobí čaj, pretiahne sa alebo len pár minút pozerá z okna a nerobí vôbec nič. A možno vás prekvapí, koľko toho zvládnete urobiť za 25 minút sústredenej práce bez neustáleho vyrušovania.

Nemusíte všetko zmeniť hneď teraz

Prokrastinácia je signálom, že ideme na doraz, máme v hlave až príliš veľa povinností alebo od seba neustále očakávame viac a viac. Čím väčší tlak na seba vytvárame, tým ťažšie niekedy paradoxne býva vôbec začať. Možno ale nie je potrebné obrátiť celý život naruby, kupovať nový diár a plánovať nové ja od budúceho pondelka.

Niekedy urobí najväčší rozdiel úplne obyčajná vec — začať o trochu menším krokom, než sme pôvodne chceli. Otvoriť dokument. Odpovedať na jeden e-mail. Venovať úlohe desať minút namiesto čakania na ideálnu náladu, energiu alebo motiváciu. Pretože práve drobné kroky bývajú nakoniec tie, ktoré človeka posunú najďalej. Možno už dnes stačí len nezačínať slovami: Urobím to neskôr.